Vo svojom okolí si všímam jeden fenomén, ktorému som ale nikdy nerozumel. Namiesto toho, aby ľudia vykonávali povolanie, ktoré je pre nich navyše aj ich záľubou, pracujú na miestach, ktoré im spôsobujú skôr zlosť, nespokojnosť, niekedy aj depresiu. Množstvo mojich známych nastúpilo na vysoké školy, ktoré ich nebavili. Ak som sa ich ešte v tomto období pýtal, čo chcú profesiu, ktorú študujú aj vykonávať, pozerali na mňa ako na blázna. Ich odpoveď bolo jednoznačné nie. už vtedy som nechápal, prečo sa niekto rozhodne venovať minimálne päť rokov svojho života niečomu, čo ho nebaví a nezaujíma. Popritom, vo svojom voľnom čase maľuje, športuje, alebo robí iné veci, ktoré ho naozaj napĺňajú.

 
Väčšina ľudí sa bojí toho, že ich koníček, by im v živote nezarobil žiadne peniaze. V konečnom dôsledku, ale aj tak vyštudujú vysokú školu, ktorá ich nebaví a nakoniec skončia v zamestnaní, ktoré s ňou nemá nič spoločné. Avšak ani ich práca nie je to pravé orechové. Tak sa trápia po zvyšok svojho života a svojim záľubám venujú čas iba vtedy, keď im nejaký zvýši. Ako som sa mohol presvedčiť aj sám, väčšina z týchto ľudí, ktorí odložili svoje záľuby kvôli vyššiemu zárobku, v skutočnosti nezarábajú žiadne veľké peniaze. Pracujú na trvalý pomer a sú presvedčení, že im to dáva nejaké istoty. Napríklad dôchodok, alebo odstupné pri ukončení pracovného pomeru. Poviem vám ale aj to, že nejeden z nich už aj napriek tomu, že mal takzvanú „stálu prácu“, o zamestnanie prišiel zo dňa na deň a odstupné nedostal. Má to teda fakt zmysel? Takto premárniť život, svoj talent a to čo nás robí šťastnými?

 
Je takýto prístup k životu správny? Samozrejme, je ťažké povedať, čo je správne. Ak sa však pozrieme ne iracionalitu týchto krokov, a to ako v prípade výberu vysokej školy a následného hľadania zamestnania. Prečo si radšej nevyberáme štúdium, ktoré nás bude napĺňať? Na odpoveď asi neprídeme, no aspoň trošku zamyslenie, určite stojí za to.