Chcela  by som žiť vo svete, kde by bolo more času. Nikto by sa nikam neponáhľal, všetci by v kľude sedeli a žili si svoj pomalý život. Na čase by vôbec nezáležalo a život by bol priam nekonečný. To neznamená, že by sa čas vliekol, ale život by bol jednoducho bez zhonu. Bez toho, aby ste sa museli ponáhľať, pretože by ste nič nestíhali. Všetko by ste stíhali.

Nemám rada túto dobu, pretože celý týždeň sa len ponáhľam a aj tak nikdy nič nestíham. Zo školy, do roboty, domov a spať. Žiadny voľný čas. Ten mi ostáva len cez víkendy a je ho dosť málo. A keď prídu prázdniny alebo sviatky, posledné na čo chcem myslieť, je škola. No i tak to nejde. Ten podvedomý pocit, že hneď po sviatkoch ma čaká skúška, tam stále je. Som v strese.

Čím viac sme v strese, tým menší výkon potom podávame. Nedokážeme sa sústrediť, robíme chyby. My za to nemôžeme, pretože to od nás tento život v dnešnej dobre vyžaduje. Ponáhľať sa, aby sa nedajbože všetko stihlo urobiť. Nátlak, stresy, uzávierky. Takmer žiadna práca sa už nevykonáva s dostatočným časovým predstihom. Všetko sa robí na poslednú chvíľu a potom to tak aj vyzerá. Smutná doba.

Nebolo by to krásne? Tá zázračná krajina? Asi o tom môžem len snívať. No aj sen je niečo, čo mi ostane. Chvalabohu, aspoň niečo. Pri zhone za zárobkom, prácou, materializmom… Snívajte so mnou, možno bude život o poznanie lepší. A trochu spomalíte, zamyslíte sa a na niečo prídete. Možno za pár rokov budú za nás robiť roboti.

Nikto by nemal byť nešťastný vo svojom jedinečnom živote, pretože je to to najvzácnejšie, čo máme. Samy seba a svojich blízkych. Nešťastie si často krát vyrábajú ľudia samy vo svojej vlastnej hlave, svojimi chmúrnymi myšlienkami. Prečo? No, pretože je pre nich výhodnejšie byť pripravený na horšiu situáciu ako si predstavovať najlepšiu a potom byť sklamaný. Najlepšie je nič neočakávať, potom nebudete sklamaní.