Mám pocit, že vždy všetko kritizujeme. Nič si nevieme vážiť. Nič si nevieme domáce ceniť. To cudzie z ďalekej cudziny nám vonia akosi viac. Ale vážení, všetko je to len a len o nás a o vás – Buďme jednoducho hrdými na to čo naši dedovia a rodičia urobili. Snažme sa byť minimálne tak dobrými ako oni. Prestaňme konečne iba kritizovať. Priložme ruku k dielu.
Áno. Iba ten čo nič neurobí nič nepokazí. Nemajme mu to za zlé, že sa aspoň pokúsil niečo urobiť. Nielen vysadávať doma a kritizovať. Viete to robiť lepšie – choďte, neváhajte.

Začnime každý od seba. Od starostlivosti o svoj zovňajšok, k vytváraniu domova pre najbližších, cez výchovu vlastných detí až po obetovanie sa pre iných. Pre tých, ktorí možno nikoho blízkeho nemajú.

• Je nám dobre ?
• Vezieme sa na správnej úspešnej vlne ?

Buďme ľuďmi a podeľme sa s tým bezbrannými, chorými. Možno aj s tými, ktorí sú dnes bez domova. Nesúďme ich. Pomáhajme.

V čase predvianočnom každý jeden je akýsi láskavejší a milší. Skôr daruje pár euro pre rôzne nadácie. Je ich dostatok a slúžia dobrej veci. Vždy ma dojme stará pani, ktorá už dávno prekročila dôchodkový vek a ktorá vychádzajúc z kostola nikdy nezabudne dať pár drobných mužovi na rohu ulice s časopisom v ruke. Ona z toho mála sa vie podeliť. Ľudia okolo neho vchádzajúci do neďalekej banky, ktorí sú draho oblečení a majú podstatne viac peňazí ako táto milá starenka, sa tvária, že nikoho nevidia. Ten chudák na rohu im nestojí ani za obyčajný pohľad. Karma je ale silná čarodejnica. Všetko sa vám môže vrátiť. Aj dobro ktoré dávate, ale aj pohŕdanie ktorým častujete ľudí okolo seba.

Všetko je to o nás a v nás. Skúsme byť ľudskejšími, milšími. Ono sa nám to určite raz vráti. Ak nie inak, tak aspoň tým, že to ľudské v nás zvíťazí. A to nie je vôbec málo. Je to najviac, keď nielen sme ľuďmi, ale hlavne správame sa ak ľudia.